stretla som Babkine zákazy dotýkať sa mužov a kruté dogmy nášho rodu

Holubica: V tomto blogu píšem o tom, ako mi dogmy môjho rodu dokážu prekaziť spojenie s ŇOU - s mojou milovanou posvätnou družkou, sprievodkyňou, rozkošnicou, radodajkou... ktorá ma vedie na ceste posvätnej milenky.

Keď som bola dievča, chodenie ku tebe babka bolo pre mňa, ako návšteva krajiny zázrakov. Rozprávky, les, chalupa, víly, bytosti prírody, lúka plná kvetov... Čas s tebou mi otváral nové svety. Rozostavila si okolo mňa nádherný bezpečný svet, ktorý mi dal možnosoť úniku od toho skutočného, hoci nepríjeného, čo sa okolo mňa dialo.

Potom neskôr, v čase môjho odporu voči všetkému som sa postavila na zadné a vzdialila som sa od teba. Na dlhý čas som tento tvoj bezpečný a láskavý svet zavrela.

No a potom ešte neskôr, keď sa muž mojich vtedajších dní modlil každý večer pri mojich nohách a prosil Boha, aby nám otváral srdcia, začala som opäť vidieť cestu k tebe. K tebe aj k Tvojmu Bohu, ktorého som sa v čase nášho rozdelenia rozhodla úplne zavrhnúť. Každou modlitbou môjho muža sa odkrývala tá bolesť zo zavrhnutia teba i Boha a dostávala som stále väčšiu chuť prísť za tebou.

Stali sa z nás priateľky. Stala som sa tvojou nasledovníčkou na ceste za Vierou dospievajúcej ženy. Boli to nekonečné rozhovory, vnemy, dotyky, kde som postupne stretávala svoj vzdor a kde som sa začínala dotýkať seba. Seba na miestach, ktoré boli boľavé, obalené hnevom. Časom a slzami sa mi na týchto miestach vo mne začali ukazovať tvoje lesklé krásy. Chodila som k tebe vyplavovať svoju bolesť a ty si ma sprevádzala na ceste za šťastím.

Veľa krát si mala jasnú predstavu o tom, čo mám robiť. Bola som zmätená, lebo ja som často túžila ísť inou cestou. A prišli hyeny kompromisy. Urobila som krok k sebe, ale nevedela som sa z neho potešiť, pretože si stála vo mne nado mnou a hovorila si, že to nie je ono. Keď som urobila krok k tebe, síce si ma pochválila, ale malo to takú kyslú príchuť vo mne. A prišli výčitky, že to neviem urobiť dobre - aby som ja i ty, aby sme boli obe spokojné. Zožierala si ma a zožierala som sa. Ale som žena, tak som si zvykla. Krok k sebe znamená nekonečná pochybnosť. Krok k tebe znamená moja nespokojnosť.

Čím viac krokov k sebe tým silnejšie ma to ťahalo späť. Bola si zapriahnuých 100 koňov, ktorý každým mojím krokom chcú ísť presne opačným smerom. Nemám šancu pretlačiť ťa silou. Celý svoj hnev, celú moju bolesť obraciam k rodine, k nášmu rodu tvrdých žien, ktoré musia..., k tebe Babi.

Bojujem zo všetkých síl a čím viac ma varuješ prd mojim osudom, tým viac sa od teba vzďaľujem. Ťahám zo všetkých síl a už sa nevládzem preťahovať so 100 koňmi môjho rodu, ktoré ty zastupuješ. Zastavujem sa, prestávam ťahať.

Čo tu nesedí? Čo mi uniká? Čomu nerozumiem?

Čím sme od seba ďalej a ty si staršia, tým viac pritvrdzuješ vo vyslovovaní svojich právd a varovaní na mojej životnej ceste. Svojím sladkým jazykom mi dokazuješ, že nie som dosť, ak...

AHA, ty končíš. Preto ten tvoj zúfalý boj.

Cítim, ako ma posledné roky pripravujš na svoj odchod. No ja neprijímam najväčšie zlaté zrno - poučenie tvojho života a ty tak nevieš nájsť pokoj v tvojom odchádzaní.

Si veľká čarodejnica nášho rodu a potrebuješ so sebou na druhý svet zobrať niečo veľké a ja ti hádžem len také omrvinky. Ty čakáš, kým sa ja rozhodnem vstúpiť na svoju cestu žiť svoj život, hoci ma tlačíš na tú tvoju dokončiť tvoj život... Dokážem popriem tvoju cestu?. Ale nie len popriem, ale aj ustojím seba na svojej ceste... napriek 100 koňom môjho rodu. So všetkým, čo k tomu patrí sa odovzdám svojmu poslaniu. Moje váhanie a pochybnosti nedovoľujú napliť tvoj osud. Tvoj skon. A ani moje zrodenie s požehnaním tvojej smrti.

Teraz vidím, tie prázdne pohľady starých rodičov dnešnej doby. My vnúčatá, nevieme prijať zrno vášho života a nevieme tak dať vašej smrti úlohu a zmysel. Každá smrť niečo berie z tohto sveta a čo má zobrať tá tvoja keď nie som oschotná vzdať sa svojich pochybností o sebe samej?

A tak si Drahá Stará Mama želám, prajem, túžim zaujať svoje miesto. Hoci iné, ako to tvoje, hoci ma bude sprevádzať tvoj hnev. Želám si z hlboka sa nadýchnuť do môjho poslania. Želám si oprieť sa do dôvery v život. Želám si oprieť sa do dôvery v Muža a v jeho Lingam a nechať sa nimi s dôverou viesť. Želám si sprevádzať mužov ich poslaním, inšpirovať ich rozkošou a požehnať nenaplneným túžbam zakopaných hlboko v našich dušiach. Želám si oživovať všetko mŕtve v nás, čo potrebujeme oživiť.

Želám si cítiť ako každý môj i jeho orgazmus oživí náš rod a ty možno až pri umieraní uveríš, uzrieš to moje nadšenie. Akoby to, čo ty si si odopierala celý život, oživilo celý priestor nášho rodu, sny, nádej, ľudí, tvoje deti, rastliny, planétu. Tužim sa postaviť do svojej sily. Babi ja túžim, aby sa zlaté zrno tvojho života mohlo premeniť na kompost môjho poslania. Bola si mi sprievodkyňou. Teraz túžim ťa nechať odísť. Zo mňa.

Do stretnutia v dimenzii, kde sa zasmejeme naším nezhodám.

Aj tvoja Viera Kristína.